• Slnko

Slnečné erupcie spôsobujú masívne vlnky na povrchu Slnka a pod ním

• 2024

Slnečné erupcie patria k najstrašnejším udalostiam v slnečnej sústave. Ide o kolosálne výbuchy energie, z ktorých najväčšie môžu vybuchnúť až 10% celkovej energie Slnka - čo je ekvivalent detonácie miliardy jedno megatunových jadrových bômb.

Dokážu viac, než len explodovať na váhach zdrvujúcich dušu. Vysielajú tiež vysoko energetické gama lúče a vlnu subatomárnych častíc, ktoré môžu poškodiť satelity a čiastočne ionizovať atmosféru Zeme, čo spôsobuje problémy s telekomunikáciami a dokonca aj výpadky prúdu.

Tieto sú vážnou hrozbou pre našu vesmírnu a civilizačnú civilizáciu. Predpovedať ich je ťažké, takže čím viac im porozumieme, tým lepšie.

V deväťdesiatych rokoch sa zistilo, že okrem odosielania energie do vesmíru produkujú aj obrovský energetický impulz smerom dole , do slnka. To sa dá premeniť na akustické vlny, doslova zvukové vlny, ktoré prechádzajú hornou vrstvou Slnka, a je to možné vidieť ako kruhové vlnky na povrchu Slnka, ktoré sa pohybujú smerom von, mimo svetlice.

Jedna myšlienka súvisí s transportom energie na Slnku. Plazma je hlboko (tentokrát státisíce kilometrov dole) pod povrchom extrémne horúca. Stúpa a stúpa, rovnako ako stúpa horúci vzduch . V tejto plazme sú však zabudované komplexné magnetické polia. Keď sa škvrna horúcej plazmy priblíži k povrchu Slnka, tieto čiary magnetického poľa interagujú s ostatnými okolo seba a zamotávajú sa. Blob sa ochladí, keď sa dostane na povrch, ale zamotané čiary zabraňujú jeho poklesu späť. Vidíme to ako slnečnú škvrnu, tmavšiu oblasť na povrchu, pretože plyn je chladnejší.

koľko vecí dokážeš prejaviť naraz

Pod ním však plazma stále stúpa, blokovaná je chladnejšími predmetmi nad ňou. To robí tento objem plynu pod bodom nestabilným. Má v sebe veľa energie a záblesk nad ňou môže spôsobiť uvoľnenie časti tejto energie, čím sa vytvoria vlnky.

Štyri snímky nasnímané slnečným observatóriom NASA SOHO ukazujú zvlnenie slnečnej erupcie (biely pruh) 9. júla 1996, ktoré sa v priebehu času pohybuje smerom von. Jednotky sú v megametroch (Mm; 1 000 km), takže zorné pole je zhruba polovičnou vzdialenosťou od Zeme k Mesiacu. Kredit: NASA / ESA / SOHO / MDI

Ďalšou myšlienkou je, že magnetické pole na povrchu presmeruje časť tejto energie svetlice smerom nadol a zameria ju na jedno miesto, kde sa zrazu uvoľní. Nie je však jasné, že by to mohli nasmerovať tak ďaleko nadol.

Presný mechanizmus je teda záhadou. Skutočnosť, že sa vôbec spustí sekundárny zdroj, je však nová a ďalší kúsok hádanky o tom, ako svetlice fungujú. Možno tým, že lepšie porozumieme tomuto mechanizmu, budú potrebné podmienky, ktoré naň sú potrebné, vidieť skôr - napríklad pri mapovaní búrky, ktorá môže spôsobiť tornádo -, takže astronómovia môžu byť v strehu.

V októbri 2003 na Slnku vybuchla obrovská slnečná erupcia, ktorá je tu viditeľná na röntgenových lúčoch. Bolo tiež sprevádzané silným vyvrhnutím koronálnej hmoty. Slnečné búrky, ako sú tieto, sú nebezpečenstvom pre našu energetickú sieť a obiehajúce satelity. Kredit: NASA/SOHO

Vesmírne počasie (vlny energie a subatomických častíc, ktoré Slnko vyžaruje) je dôležitou súčasťou chápania samotného Slnka a kriticky toho, ako nás môže ovplyvniť.

Pripomeniem, že v roku 2012 Slnko spustilo epickú búrku, ktorá keby bola namierená na Zem, bola by katastrofická. Našťastie nám to chýbalo. Je však pred nami nový slnečný cyklus a v priebehu nasledujúcich siedmich až ôsmich rokov bude magnetická aktivita vrátane svetlíc a iných výbuchov na vzostupe. Môžete sa staviť, že slneční astronómovia budú počas tejto doby pozerať na Slnko. Snáď čoskoro budú môcť prejsť od reakcie k predpovedaniu.